V tomto období, ktorým vládne pseudoumenie, je dobré občas si pripomenúť ako vyzerá skutočné umenie. Dia Takácsová, dvadsaťdvaročná fotografka, je jedna z mladých nádejných umelcov, na ktorých by Slovensko malo usmerniť svoju pozornosť. Samu seba opisuje ako „fotografku so záľubou v neobvyklosti.“ Jej fotografie sú magické, nežné a romantické reprezentácie krásy ľudí a sveta okolo nás. Sledovať jej tvorbu môžete aj na jej FB stranke, Instagrame, na Flickri alebo na jej nádhernom blogu, ktorý vo vás určite zobudí túžbu niekam odcestovať.

Dia, ako dlho fotíš? Ako si sa dostala k fotke?

Mala som možno takých 15 rokov a ako každý som začínala s klasickými kvetinkami a motýľmi,  popri tom som 10 rokov chodila do ZUŠ-ky na výtvarnú, ale myslím si, že som nebola výnimočne nadaná na kresbu alebo maľbu. Učitelia ma ale podporovali vo fotke, tak som sa už aj tam trošku rozvíjala. A potom vlastne ani neviem, kedy prišiel ten prelom, že som urobila jednu fotku, takú, ktorá je stále známa – taký štvorec s lietajúcimi vtákmi. To bol ten moment, keď som pomaly začala prechádzať  k inscenovanej fotografii a začínal v tom byť príbeh, niečo viac než len jednoduchý západ slnka. A potom to už išlo postupne a zlepšovalo sa to, teda dúfam.

Finally Free - Dia Takácsová

Finally Free – Dia Takácsová

Za ktoré iné fotky, okrem tejto, si získala ocenenia? A vlastne aké ocenenia si získala doposiaľ?

Okrem súťaží na Slovensku ako je AMFO alebo rôzne Fotoparky boli tie pre mňa určite najvýznamnejšie semifinále Nikon Calendar a semifinále NME Photography Awards, vďaka ktorej moja fotografia visela v londýnskej Getty Images Gallery. Stále ma však najviac tešia spolupráce, či už na obálkach kníh, CD alebo iných nosičoch.

Čo najradšej fotíš teraz?

Teraz som v takom medziobdobí. Už dávno som nefotila nič týkajúce sa inscenovanej fotky ako takej. Minulý rok som bola na Erasme v Rumunsku a chcela som tam fotiť veľa, ale nakoniec to bolo celkom zložité, pretože Rumunsko je obrovské a veľmi ťažko sa mi hľadali ľudia na fotenie. Keďže som žila v menšom mestečku, väčšina dievčat tam vyzerala podobne, trochu „modelkovsky“ a aj s lokáciami bol problém, hlavne keďže som nemala k dispozícii auto.

Prečo bol problém, že dievčatá vyzerali „modelkovsky“?

Lebo ja hľadám väčšinou neobyčajné, zvláštne baby. Teda nielen baby, ale celkovo ľudí, ktorí pre niekoho môžu reprezentovať niečo celkom iné, ako klasickú krásu. Rumunské dievčatá sú v tomto smere až príliš „klasické“. Samozrejme, od môjho návratu už prešiel nejaký ten čas, ale zatiaľ som sa k predošlému smerovaniu nevrátila. Verím však, že to, i keď určite v pozmenenej forme, príde.

Breathe

Breathe – Dia Takácsová

V súčasnosti pracuješ na nejakom projekte?

Teraz vlastne začínam s projektom dokumentovania socialistického dedičstva Bratislavy. Z nejakého dôvodu ma zaujímajú tieto zvláštne, staré veci.

Čo ťa inšpirovalo vôbec začať takýto projekt?

V lete 2014 sme sa vydali s priateľom na cestu po Balkáne hľadajúc zabudnuté socialistické monumenty bývalej Juhoslávie. Nebola som prvá, ktorá ich nafotila a vlastne, o to mi ani nešlo. Po internete sa už dávnejšie šírili pôsobivé fotky Jana Kempenaersa, ktorý však zrejme tiež nebol prvý, no prispel k ich masovej popularizácii. Mňa k „spomenikom“ priviedla hlavne zvedavosť a tiež aj to, že som ich chcela nafotiť po svojom, len tak pre seba. A hlavne som ich chcela vidieť.

Neviem ako vysvetliť moju fascináciu týmito vecami. Ale keď sa pozriem na tú socialistickú architektúru, poviem si – čo? Je to desivé, ale stále fascinujúce. Asi preto som teraz taká  motivovaná pracovať na novom projekte socialistického dedičstva Bratislavy.

Spomenik - Dia Takácsová

Spomenik – Dia Takácsová

Už máš vybrané nejaké lokácie v Bratislave?

Áno, mám za sebou výber a dokumentovanie rôznych „artefaktov“ sídlisk Bratislavy, ktoré mali plniť estetickú funkciu budov. Stále si potrebujem vybaviť niekoľko povolení na vstup do rôznych budov.

Už dlho fotíš a preto ma zaujíma, či si myslíš, že sa fotkou dá aj uživiť? Vyskúšala si to?

V podstate, s kolegom spolupracujeme pod značkou Aeternus Photography, a to sú väčšinou tie komerčné veci, ktorým sa venuje hlavne on a ja mu príležitostne pomáham. Bývajú to väčšinou biznis portréty alebo podobné záležitosti, čiže nie zrovna to klasické ateliérové rodinné fotenie. A či sa dá uživiť fotkou? Určite áno. Ale ja k tomuto nesmerujem, je mi to tak trochu proti srsti. Jednak ani nie som profesionál na komerčnú fotku, a ani ma celý ten proces nenapĺňa. Mám rada svoju slobodu kedy robím to, čo chcem a nie je v tom otázka mojej obživy. Ale verím, že fotograf ktorý má svoj rukopis a osobitý prístup, má šancu.

Študuješ masmediálnu komunikáciu na FMK UCM v Trnave? Prečo si sa nerozhodla radšej študovať fotografiu?

Pre FMK UCM som sa toho času rozhodla hlavne kvôli fotke, lebo tam učil skvelý Tibor Huszár. Asi toto bol hlavný dôvod, prečo som uprednostnila „neistú“ masmediálnu komunikáciu pred „istým“ tlmočníctvom. Dalo mi to veľa, či už prístup p. Huszára, alebo prístup školy ako takej. Dnes už žiaľ p. Huszár nie je s nami, no výučba fotografie stále prebieha napríklad v Ateliéri Komunikácie v Médiu Fotografie pod vedením Jozefa Sedláka a Petry Cepkovej, u ktorých som písala aj svoju bakalársku prácu.

Farewell

Farewell – Dia Takácsová

Stojí to za to aj teraz? Neľutuješ, že si si vybrala túto školu hlavne kvôli fotke?

Žurnalistka zo mňa zrejme nebude, nie som ten typ. Chýba mi taká tá dravosť… Ale inak nie, neľutujem. Myslím si, že je taký typ školy, ktorá dáva zmysel len ak sa človek snaží a stále na sebe pracuje aj mimo predpísaných prác. A hlavne čo sa týka fotky, atmosféra je naozaj priateľská a uvoľnená.

Čiže žiadna fotožurnalistka z teba nebude?

Fotožurnalistika je podľa mňa krásna, no nie je to smer, v ktorom by som vynikala. Ale obdivujem ľudí, ktorí majú prirodzený talent na tento žáner.

Ktorý z projektov, na ktorých si pracovala je podľa teba najzaujímavejší? Niečo, na čo si naozaj hrdá?

Ja som taký ten večne nekľudný človek. Niečo vytvorím, teším sa z toho dva týždne alebo aj menej, a potom to už nechcem vidieť. Napríklad, teraz som si našla doma nejakú päťročnú poukážku na tlač veľkej fotky na kvalitný papier a rozmýšľala som, čo by som si mohla dať vytlačiť do izby. A neviem nájsť nič, čo by sa mi páčilo.

V súčasnosti to ešte utvrdzuje moje celkom časté cestovanie. Človek vidí svet nejako, potom zájde do inej krajiny a všetko je tam úplne naopak. A takto dookola… Sú to pre mňa veľké „turbulencie“…

Boli však rôzne fotenia, o ktorých viem, že boli zložité a viem, že si aj model/modelka dosť odtrpeli – v zime, vo vode, medzi komármi a v niekedy naozaj extrémnych podmienkach. Na tie spomínam rada. Ku každému foteniu sa viažu bláznivé príbehy.

Prosím ťa, povedz nám ako prebiehalo fotenie tejto neuveriteľnej fotky? Ako sa ti vôbec podarilo nájsť niekoho, kto by sa chcel takto odfotiť? Lebo toto nie je fotomontáž, tie slimáky sú skutočné!

What we become

What we become – Dia Takácsová

To bolo moje posledné fotenie pred tým, než som odišla do Rumunska a z nejakého dôvodu som ho veľmi chcela uskutočniť. Hľadala som tmavovlasú a bledú modelku a bol to dosť veľký problém nájsť niekoho, kto si dá na seba tie slimáky. Asi päť báb mi to odmietlo a potom som našla túto skvelú, krásnu babu. Slimáky som si pozbierala a chvíľu chovala doma. Fotenie prebehlo v Bratislave, na Vajnoroch. Myslím, že už bola aj celkom zima, a mali sme samozrejme šťastie na okoloidúcich, no Monika to zvládla super. Nakoniec povedala, že slimáky sú celkom zlaté a usúdili sme,že to nie je až také hnusné, ako si to človek predstavuje. A vraj šteklili!

Vravíš, že vždy si hľadáš niečím zvláštnych, výnimočných ľudí na fotenie. Ako to robíš? 

Existuje napríklad česká Fotopátračka, kde je zaregistrovaných veľa modeliek. Používam ju však len občas, skôr sa mi stane, že mi tam niekto napíše, ale je z Česka, kde nie som často. Najčastejšie je to akási cesta cez Facebook, kde oslovím toho, kto ma zaujme. Ale teraz si už aj celkom vyberám.

Stalo sa ti aj, že sa ti niekto ozve a musíš mu povedať, že sa ti jednoducho nepáči a hľadáš niečo iné?

Stalo sa mi to viackrát. Už si nepamätám, čo som im povedala, ale určite som odpísala slušne. Niektoré z nich sú fakt krásne dievčatá, ale nie je to to, čo hľadám. Ale stalo sa mi, že sa mi ozvali modelky, ktoré boli už unavené z klasiky, ktorú fotili, a hľadali niečo nové.  No a nakoniec sú aj také slečny, ktoré sa ku mne vracajú. Ako napríklad Tereza, ktorú som dosť vytrápila v ľadovej  vode lužných lesov v Bratislave, kedy nás neskutočne doštípali komáre. No a nedávno som ju stretla v meste a ona ma spýtala, kedy by sme už mohli niečo nafotiť! Tešila sa z výsledkov, a ja tiež.

Hope

Hope – Dia Takácsová

Čo pre teba znamená fotka?

Nedávno som na internete čítala citát, autora si nepamätám, no znel takto: „Každý vie vytvoriť fotku, no pre niekoho je to životný štýl. A niekto si len chce odfotiť jedlo. A takto je to v poriadku.“ Pre mňa je to skôr ten prvý prípad… Fotiť je pre mňa nevyhnutné, čiže aj keď som na cestách, snažím sa, aby to bolo aspoň o čosi viac, než klasické turistické zábery. Mnoho ľudí fotí v tomto prípade „spomienkovým“ spôsobom, kedy má výsledok hodnotu len pre autora, pretože sa mu s ním spájajú isté momenty, ktoré však nie sú zachytené. Snažím sa, aby boli moje spomienky také, z ktorých si niečo odnesie aj divák, a ja na ne rada spomínam. Hocičo robím, snažím sa aby som sa k výsledku rada vracala. Minimálne.

 

by Sanela Kurtek

Facebook: Slovensko zajtra; Twitter: Slovensko zajtra

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s